Prečo som prestala veriť na povery? Som dosť roztržitý človek, a úprimne časom som začala zabúdať na také veci, že keď vidím kominára treba chytiť gombík, alebo keď nechcem zakríknuť štastie tak treba zaklopať na drevo, alebo keď vykročíte za bránu a vrátite sa vám to prinesie neštastie, alebo čierna mačka keď prebehne cez cestu, tiež to má priniesť neštastie. A väčšinou som robila všetko naopak.
Až v jeden deň, vtedy sa mi skĺbili snáď úplne všetky neštastie privolávajúce udalosti, pravdu povediac neurobila som proti tomu vôbec nič. Cez deň som si to veľmi ani neuvedomovala, mala som dosť rozbehaný deň tak nebolo času.
Až podvečer, som začala nad tým premýšlať, aj bol Piatok trinásteho, aj čierna mačka prebela cez cestu aj som mala zaklopať štastie, aj to, aj to a to. Tak som uvažovala, čo je na týchto poverách pravdy. Možno je to len akási psychologická vsugescia ...keď som si zhodnotila svoj deň, vôbec nič mimoriadne dobrého ale ani zlého nestalo. Úplne bežný uponáhľaný deň.
Od tej chvíle nekupujem si ani amulety ani talizmany, čiernu mačku prebehnúcu cez cestu si už vôbec nevšímam.
Pre mňa je Piatok trinásteho úplne bežný deň. Ja viem že mnohí sa toho dodnes boja, dokonca si berú dovolenky, a podobne. Nič proti tomu nemám, keď tomu niekto verí, prečo nie. Ani dovolenka nie je na škodu. Jeden môj kamarát to pre mna veľmi sympaticky zhodnotil, povedal ,,všetky povery sú len ilúzia, môžu sa stať aj nemusia, záleží na tom, v čom veríš. Ak veríš tomu, že si musíš odklopať štastie, urob to, ak nie nemusíš robiť vôbec nič. Tak či tak sa nič nezmení."
A čo vy? Veríte na povery?