Takže hurá na poštu, tri pohľadnice a peňaženka v ruke. Nič mimoriadne. Prišla som tam, vravím si traja sú predo mnou, to pôjde chytro. Išlo by, keby ... Úplne vpredu pred priehradkou stála postaršia pani. Pomyslela som si, asi platí šeky. Zaplatí a pôjde. Omyl. Neplatila šeky. Po desiatich minútach sa ozvala pani za priehradkou dosť hlasno,
,,Ale pani, nerozumiete, že na účte nemáte peniaze"
Pani sa spýtala,
,,A koľko teda môžem vybrať?"
Pani za priehradkou sa jej snažila v relatívne pokojnej nálade vysvetliť, že nemá čo vybrať, pretože na účte nič nemá. Tá postaršia pani vraví
,, To predsa nie je možné"
, veď si tam sporí na pohreb. Nastalo ticho. Podotýkam, že sa snažím podať tri pohľadnice už pol hodinu. Pani za priehradkou začala telefonovať. Počúva, počúva, občas niečo povie. Nakoniec, zloží a otočí sa k tej postaršej pani a vraví
,, Pani, z vášho účtu niekto vybral všetky peniaze pred dvoma dňami, neviete niekoho, kto má prístup k vášmu účtu"
Ajajaj, vravím si. Pekne, to bude na dlhšie. Postaršia pani začala plakať, a vyzeralo že sa necíti dobre, tak sme sa viacerí chytili, že bude lepšie, keď si sadne. Tak sme ju odprevadili k stoličke. Ešte že tam bola.
Keď sa trochu upokojila, znova sme sa zaradili aby sme si mohli vybaviť všetci, čo sme potrebovali. Tak som po hodine čakania podala tie tri moje pohľadnice. A k žrebu som sa ani nedostala, zabudla som na to. Nevadi. Vychádzajúc z pošty som si pomyslela - Páni, to sa dnes dejú veci. Jaj a inak Veselé vianoce.
